VT 1: Človek ako jazyková a hermeneutická bytosť

prof. PhDr. Juraj Dolník, DrSc., Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV

Prečo nemôžeme neinterpretovať (interpretácia ako základ ľudskej existencie)

Naliehavá výzva: reagovať na kultúrne negatíva v našej spoločnosti

Jedným zo znepokojujúcich javov našej súčasnej spoločnosti je posilňovanie tendencie k intelektuálne nenáročnému prístupu k sociálnemu svetu, ktorý je sprievodným príznakom konzumno-zábavného ponímania sociálneho života, podporujúceho sklon k redukcii tohto života na zmyslové zážitky. Tento jav znepokojuje tých, ktorí predvídajú jeho následky: duchovnú stagnáciu spoločnosti, resp. jej kultúrny úpadok a navodenie spoločenskej klímy priaznivej pre manipuláciu väčšiny jednotlivcami alebo skupinami. Toto znepokojenie sa nedá nebrať vážne s poukazovaním na to, že duchovná stagnácia a kultúrny úpadok (vrátane jazykového poklesu) boli často predmetom diskurzu intelektuálov žijúcich vo vlastných myšlienkových svetoch a vďačnou konverzačnou témou horekujúcich nad tým, ako sa časy menia k horšiemu. Oprávnenosť znepokojenia je podložená zisteniami a pozorovateľnými procesmi v spoločenskom živote. Všimnime si ich.

Pri vedomostnom testovaní žiakov sa opakovane zisťuje, že majú problémy s porozumením čítaného, čiže nie je náležite rozvinutá ich čitateľská gramotnosť. Samozrejmou stránkou porozumenia textom je to, že ich čítaním porozumenie sa takpovediac automaticky dostaví, bez pocitu, že pritom vynakladáme intelektuálnu námahu. Ak pri čítaní textov, primeraných veku, sa vyskytuje porucha už v tomto samočinnom mechanizme, je to silný varovný signál, že sa zanedbáva formovanie predpokladu na rozumenie textom nad rámcom tejto samozrejmosti, čo je ukazovateľom štandardne vyspelého čitateľa. Od takého čitateľa sa očakáva schopnosť interpretačného spracovania textu, vyžadujúceho intelektuálnu pripravenosť na preniknutie v texte k tomu, čo sa pri jeho čítaní automaticky nedostaví. Problém čitateľskej gramotnosti v tomto aspekte jasne dáva najavo, že vládne nedostatok stimulov k intelektuálne náročnejšiemu prístupu k textom, školských aj mimoškolských podnetov. Aj na vyšších úrovniach vzdelávania tento problém sa prejavuje ako naklonenosť k reprodukčnému spôsobu štúdia, zapríčinená nepripravenosťou na interpretačný spôsob. A pozorujeme dokonca tendenciu k normalizovaniu tejto nepripravenosti, a to tým, že pozornosť sa presúva na otázku zrozumiteľnosti textov. Navodzuje sa videnie, že daný stav interpretačnej pripravenosti je normálny, problém je v zrozumiteľnosti textov, takže texty majú byť prispôsobované tomuto stavu. Heslo „Buď zrozumiteľný!“ sa stal prostriedkom adaptácie na realitu, v ktorej sa akceptuje a podporuje klíma intelektuálnej nenáročnosti. Tendencia k prispôsobovaniu prostredia intelektuálnej nenáročnosti dominuje nad tendenciou k prispôsobovaniu tohto prostredia klíme primeranej náročnosti. Dominancia tejto tendencie zodpovedá partikulárnym záujmom v spoločnosti, a teda prekážkou posilňovania opačnej tendencie sú konania nositeľov týchto záujmov. Tvorenie zrozumiteľných textov je osobitná otázka, v tomto prípade ide o jej zneužívanie v prospech obhajoby intelektuálnej nenáročnosti.

K neuspokojivému stavu čitateľskej gramotnosti, zahŕňajúcemu deficitnú interpretačnú schopnosť, sa pridružuje nespokojnosť s úrovňou komunikačnej kompetencie, výrazne ovplyvnenou komunikáciou v sociálnych sieťach. Ustaľuje sa v nich obsahovo aj formálne zjednodušená komunikácia, v ktorej sa odráža intelektuálne nenáročný prístup k sociálnemu svetu a ktorou sa podporuje jeho stabilizácia. Taká komunikácia nachádza legitimitu v prostej komunikačnej kultúre masovo sledovaných rozhlasových a televíznych relácií načisto zbavených ambície kultivačne pôsobiť na mentálnu kultúru príjemcov. Sústavným vplyvom týchto médií, posilneným vplyvom bulvárnej tlače so značne širokým čitateľským zázemím, sa štandardizuje potreba prijímania duchovne vyprázdnených mediálnych produktov a tým sa vytvára atmosféra ich žiadanosti, dopytu po takých produktoch, a tak sa navodzuje trhový vzťah, v ktorom ich výrobcovia sa prezentujú ako uspokojovatelia dopytu („Ponúkame to, čo ľudia chcú“). Stretávame sa tu s jednýmzúčinkov kultúry, videnej ako štandardizované (konvencionalizované) spôsoby myslenia, cítenia, komunikácie, správania a konania, ktorým je, že utlmuje mentálnu aktivitu, podporuje zvykové správanie s tendenciou k návykom spojeným so závislosťou. Dopyt po takých mediálnych produktoch nasakuje závislosťou od nich, vytvára sa závislostná kultúra a „diabolský kruh“ ponuky brakových kultúrnych produktov a dopytu po nich (keďže je dopyt po nich, tak sa produkujú; tým, že sa produkujú, uspokojuje sa dopyt, ktorý sa štandardizuje a vyžaduje ďalšiu produkciu), v ktorom sa reprodukuje závislosť konzumentov a umŕtvuje sa v nich potreba orientácie aj na iné výseky kultúrneho sveta.

Vo vzťahu k edukačnému prostrediu sa zdôrazňuje potreba kritického myslenia. Je to reakcia na intelektuálnu nepripravenosť najmä mladých ľudí na prijímanie záplavy písaných aj hovorených textov s odstupom, ktorým sa vytvára prvotný predpoklad na ich posúdenie zhľadiska pravdivosti a dôveryhodnosti, na pochopenie ich zmyslu a možných následkov pre verejný aj ich súkromnýživot a na prehliadnutie zámerov ich tvorcov. Absencia kritického myslenia je priaznivou okolnosťou pre politický populizmus a extrémizmus, pre šírenie rafinovaných ideológií a pseudovedeckých alternatívnych prístupov k problémom človeka a spoločnosti, ako aj pre účinnosť reklám a komerčných ponúk s nečestným pozadím. Pri útlme takého myslenia sa darí ponukám na jednoduché riešenie problémov politicko­spoločenského života, stratégiám a technikám na manipuláciu poddajnej časti obyvateľstva, presvedčovaniam lacnou rétorickou argumentáciou a pôsobením na city jednotlivcov, komunikačným praktikám, ktoré sú zamerané na to, aby sa čierne vnímalo ako biele, resp. naopak, komunikačným technikám s podprahovýmúčinkom, spočívajúcim v tom, že isté komunikačné obsahy sa dostávajú do nášho vnútorného sveta aj mimo našej pozornosti a ovplyvňujú naše správanie, a darí sa aj zneužívaniu možných účinkov sugescie v sociálnom živote. Denne pozorujeme, ako sa pri chýbajúcom kritickom myslení dobre darí predsudkom a stereotypom, vopred hotovým súdom spojeným so záporným hodnotením a schematickým videním ľudí a udalostí, ktoré zabraňujú vnímaniu reality v jej pravdivosti.

Aj naša spoločnosť je, samozrejme, aj z hľadiska intelektuálnych a kultúrnych potrieb jednotlivcov diferencovaná. Pre vývoj spoločnosti je kľúčové, či sa presadzuje tendencia k intelektuálno-kultúrnemu zostupu, alebo sa spoločnosť uberá cestou vzostupu. Ukazuje sa, že sa posilňuje zostupová línia, pričom sa v spoločnosti usadzuje vnímanie prejavov tejto línie ako normalita. Ale hlasy upozorňujúce na zaostávanie žiakov v čitateľskej gramotnosti, ohrozenosť rozvíjania komunikačnej schopnosti, nerozvinutosť kritického myslenia, pokles vzdelanostnej úrovne a súčasne hlasy poukazujúce na následky týchto javov pre zdravý vývoj spoločnosti aj na ich podporné okolnosti, sú výzvou, aby sa mobilizovali sily na odvrátenie tejto tendencie. Jednou z aktuálnych spoločenských úloh je vytváranie podmienok na posilňovanie vzostupnej línie kultúrneho vývoja spoločnosti. Heslovite povedané, na programe dňa je podpora kultúrneho vzostupu spoločnosti. A to je veľká téma humanitných a spoločenských vied. Tieto vedné disciplíny takpovediac odjakživa sledujú túto tému, opisujú kultúrny vývoj ľudstva a jednotlivých spoločností a pokúšajú sa o jeho vysvetlenie s prognózami, čo predpokladá rozumieť tomu, čomu hovoríme kultúrny vzostup. Napriek tomu, že z povahy týchto vied plynie rozmanitosť výkladov toho istého javu, takže sa niekedy zdá, že ho skôr zahmlievajú, ako objasňujú, ponúkajú dobrú oporu na riešenie úloh v spoločenskej praxi (pritom sa ukáže, ževýkladová rozmanitosť je práveže potrebná na to, aby sme javu dobre rozumeli).

 

Kultúrny vzostup

Sotva namieta niekto proti vyhláseniu, že treba podporovať kultúrny vzostup našej spoločnosti. Ale v čom má spočívať tento vzostup? V príslušných vedných disciplínach svýrazom kultúrny, resp. sociálny vzostup alebo s príbuznýmvýrazom kultúrny, resp. sociálny pokrok sa narába veľmi opatrne, obozretne, rezervovane až odmietavo. Predsa sme však naklonení hovoriť o takom vzostupe, nezdá sa nám neprimerané v kultúrnych zmenách vidieť smerovanie, ktoré zodpovedá vzostupu. Predstava vzostupu je v silnom asociačnom vzťahu s predstavou evolúcie, s poznávaním sveta z pozície evolučnej teórie, formovanej Ch. Darwinom. Evolucionistické myslenie však siaha až do antického obdobia, založené na predstave, že svet sa vyvíja od anorganického k organickému, od prírodného k duchovnému, od jednoduchého k zložitému, skrátka od nižšieho k vyššiemu. Darwinovo vysvetľovanie pôvodu druhov oživilo nazeranie na vývoj ako na pohyb riadený zákonom vzostupu od nižšieho k vyššiemu. Výklad vzniku druhov, navodzovania druhovej rozmanitosti v prírode zahŕňal ideu vzostupu. Háklivé je prenesenie výkladu biologickej evolúcie do výkladu vývoja ľudskej spoločnosti, kultúry, lebo idea pohybu od nižšieho k vyššiemu skrýva v sebe možnosť legitimizovania ideológie nadradenosti a podradenosti v sociálnom svete (krikľavý príklad: nadradená vz. podradená rasa). Analogické uvažovanie o vývoji spoločnosti je však veľmi príťažlivé, lebo sa očakáva, že jednou – evolucionistickou – teóriou sa vysvetlí vývoj nášho sveta v jeho komplexnosti, vývoj prírodného aj sociálneho sveta, čo, pravda, neznamená, že netreba hľadať rozdiely medzi biologickou a sociálnou, resp. kultúrnou evolúciou.

Č o sa ukazuje ako všeobecne prijateľné, je prístup k evolúcii ako dynamike diferenciácií prírodného aj sociálneho sveta, čiže rozvíjania jeho rozmanitosti. Pripomeňme si, že idea rozmanitosti spojená s kultúrnou rozmanitosťou bola fundamentálna aj pre Ľ. Štúra pri preukazovaní duchovnej sily Slovanov, ich kultúrneho bohatstva. O tejto sile, o tomto bohatstve slovanského národa (vo vtedajšej terminológii) mala svedčiť jeho „kmeňovitosť“, rozčlenenosť na „kmene“ (medzi nimi sa nachádzal aj slovenský „kmeň“), lebo rozvinutá „kmeňovitosť“ má byť prejavom bohatstva ducha Slovanov. Kultúrna rozmanitosť Slovanov vykladal ako aktuálny stav ich kultúrneho vývoja po vzostupnej línii, určeného ich duchovným potenciálom. Taký výklad zapadá do myšlienkového rámca, v ktorom sa vychádza z toho, že rozmanitosti druhov v prírode zodpovedá rozmanitosť kultúr v ľudskej spoločnosti a s rozmanitosťou poddruhov korešponduje rozmanitosť kultúr kolektívov (etník, národov) a že táto rozmanitosť je výsledkom vývoja, ktorému je generovanie rozmanitosti vlastné. Na pozadí tohto myšlienkového rámca hovoríme, že ak sa istý stav vecí len reprodukuje, tento stav sa ďalej nediferencuje, dochádza k stagnácii, teda k prerušeniu vývoja. Výrazom stagnácia vyjadrujeme, že sa zastavil vzostupný pohyb. Ako v prírode tak aj v ľudskom svete je založená možnosť navodzovania rozmanitosti a vývoj spočíva v realizácii tejto možnosti. Pravda, je to prvotná predstava ich vývoja.

Podľa toho kultúrny vzostup predpokladá spoznanie možností ďalšej diferenciácie danej kultúry a ich realizáciu. V čom spočíva spoznávanie týchto možností? Priezračnú odpoveď na túto otázku môžeme dať z pozadia nazerania na kultúru v duchu kultúrnej semiotiky: kultúra je komplex znakov. Z tejto perspektívy kultúru tvoria znakové formy, ktorým nositelia kultúry pripisujú, prisudzujú isté významy. Znakové formy sú stvárnené výseky skutočnosti – tanečne stvárnený pohyb, artikulačne stvárnené ľudské zvuky, gestikulačne stvárnený pohyb rúk, umelecky stvárnený prírodný materiál atď. –, ktoré sú konštituentmi kultúry tým, že sú nosičmi konvencionalizovaných významov, že pre nositeľov danej kultúry niečo znamenajú, resp. nesú nejaké posolstvo. Kultúra je teda semiotizovaný svet, znakovo stvárnený svet, v ktorom sa prejavuje to, čo užľudia realizovali zo znakového potenciálu sveta. A vývoj kultúry je pokračovaním v tejto realizácii. Priezračnou odpoveďou na spomínanú otázku je, že spoznávanie oných možností spočíva v schopnosti objavovať nové znakové formy s ich interpretáciami, ako aj v odhaľovaní nových interpretácií jestvujúcich znakových foriem.

Tým, že hovoríme o znakoch, ocitáme sa v svete jazyka a komunikácie. Jazyk sa spravidla stotožňuje s verbálnym jazykom, ale môžeme ho vnímať aj širšie, ako sústavu znakov vôbec, pričom si, pravdaže, uvedomujeme zvláštnu dôležitosť verbálnych znakov. Vieme, že nekomunikujeme len verbálnymi znakmi. Spomínaná schopnosť objavovať nové znakové formy s ich interpretáciami aj schopnosť nanovo interpretovať už existujúce znakové formy je teda schopnosťou komunikačného zaobchádzania s jazykom tak, že sa tým prispieva k jeho diferencovanosti. Kultúrny vzostup sa teraz ukazuje ako „rozrôzňovanie“ jazyka a komunikácie, ako narastanie ich rozmanitosti. Je to vývoj založený na spoznaní a realizácii diferenciačných možností jazyka a komunikácie. Kultúrne dejiny ľudstva jasne demonštrujú, že adaptácia kolektívov na meniace sa životné podmienky zahŕňala aj využívanie týchto možností jazyka a komunikácie. Línia týchto dejín sa prejavuje ako jazykovo-komunikačný vzostup. Ak začiatok tejto línie posunieme do obdobia, v ktorom sa formovala ľudská bytosť, ahľadáme prvotnú, najviac skrytú hnaciu silu tohto vzostupu, natíska sa nám otázka, akú rolu zohrali jazyk a komunikácia pri zrode tejto bytosti, pričom máme na mysli aj spätosť tejto roly so sledovaným vzostupom. Z myšlienkovej rekonštrukcie vzniku človeka ako bytosti svojho druhu vyplynie, že jazyk a komunikácia sú konštitučné sily tejto bytosti, takže táto bytosť sa tejto sily nemôže zbaviť. Človek je bytostne odkázaný na rozvíjanie tejto sily. Keď sa bližšie pozrieme na zdroj tejto odkázanosti, pochopíme, že naša ľudská existencia je závislá od jazykovo-komunikačného, a teda aj interpretačného vzostupu. Zostručnene: sme odsúdení na interpretáciu.

 

Zrod človeka je zrodom rozumejúcej bytosti

Fundamentálnou vlastnosťou jazyka je jeho „človekotvorná“ (antropotvorná) sila: jazyk je sila, ktorá formovala človeka ako bytosť svojho druhu. Dôležitá je otázka, z čoho vzišla táto sila. Otázka vybavuje v našej predstave evolučný moment, keď predhumánna bytosť sa premieňala na človeka. V tejto evolučnej premene humanizujúca sa bytosť navodzovala takú interakciu s prírodou, ktorá nadobúdala kvalitu vzájomného pôsobenia objektu (prírody) a subjektu (humanizujúceho sa živého tvora) ako bytosti, ktorá prechádzala procesom uvedomovania si seba samého, a teda vymaňovania sa z prírody v tom zmysle, že nadobúdala istú mieru slobody vo vzťahu k nej (nadväzuje sa tu na postreh známej osobnosti v dejinách mysliteľov J. J. Rousseaua, ktorý rozdiel medzi zvieraťom a človekom videl (aj) v tom, že kým zviera prírodu prosto poslúcha, robí to, čo mu rozkazuje, človek, ktorý cíti rovnaký tlak, však aj spoznáva, že je slobodný, že sa môže podriadiť aj vzoprieť, a jeho duchovnosť sa ukazuje predovšetkým v uvedomovaní si tejto slobody). Interakcia vyvíjajúca sa k tejto kvalite bola spätá so vznikom napätia medzi rodiacim sa subjektom a objektom. Toto napätie vzišlo z toho, že rodiaci sa subjekt musel začať rozumieť prírode. Evolučná emancipácia ho privádzala k tomu, že mohol a musel aktívne pôsobiť na prírodu (nielen „poslúchať“), a to tak, aby jeho aktivita mala pre neho nejaký zmysel, čo predpokladá rozumieť objektu aktivity. Vzchádzajúce napätie medzi objektom a rodiacim sa subjektom spočívalo v tom, že navodzovaná potreba a záujem subjektu rozumieť prírode narážala na jej inakosť, vyplývajúcu z jeho sebauvedomovania, teda z vnímania objektu ako niečoho iného, ako je on sám. Evolučná požiadavka „rozumieť tomuto inakému“ si vynútila objavenie jazyka na premostenie priepasti medzi objektom a subjektom. Rodiaci sa subjekt musel objaviť „jazyk“ prírody, ktorým tento objekt vypovedal o sebe. Navodzovanie potreby a záujmu rozumieť inakému – prírode – bolo spojené s objavovaním tohto jazyka. Tu sa zjavuje prvopočiatok sily jazyka. Objavovaný jazyk prírody začal pôsobiť na rodiaci sa subjekt tak, že ten si začal vytvárať vnútorný svet tým, čo mu jazyk sprostredkoval. Názorne povedané, keď rodiaci sa subjekt spozoroval a zaregistroval, že isté zvieratá prichádzajú k vode po západe slnka, tento jav si zvnútornil: pozorovanie a registrácia je objavením prvku jazyka prírody – západ slnka znamená (vypovedá), že zvieratá prichádzajú k vode. Zvnútornenie tohto javu znamenalo, že rozumie tomuto výseku prírody. Zvnútorňovanie však bola možné len tak, že si vytvoril jazyk ekvivalentný s jazykom prírody, t. j. vlastný jazyk, ktorý zodpovedá jazyku prírody. Vytváranie ekvivalentného, zodpovedajúceho jazyka sa stalo súčasťou zvnútorňovania, formovania vnútorného sveta rodiaceho sa subjektu, teda premeny predhumánnej bytosti na človeka. Do vytváraného ľudského jazyka sa premietla aj sila jazyka prírody. Sila ekvivalentného jazyka spočívala v tom, že spôsobila túto premenu a pôsobila na rodiaceho sa človeka tak, že ho nastavila na vnímanie sveta a na to, ako mu má rozumieť.

Objavovaním bohatstva jazyka prírody a vytváraním ekvivalentného jazyka humanizujúca sa bytosť si určovala svoj osud ako údel tvora, ktorému evolúcia „pridelila“ rolu interpreta sveta, rolu bytosti, ktorá je nastavená na rozumenie svetu. Je to teda osudová rola človeka, ktorá ho nastavila tak, že sa upína na jazyk ako na bránu porozumeniu svetu. Zasadený do tejto roly, človek je osudovo zviazaný s jazykom: rozumieť svetu sa dá len interpretáciou jeho jazyka. Keďže bytie človeka je viazané na to, že má rozumieť svetu, čo je nevyhnutne späté s vnímaním jeho jazyka, človek môže byťčlovekom len ako jazyková bytosť s interpretačnou schopnosťou. Je existenčne odkázaný na jazyk, ktorý z jednej strany potvrdzuje, že je súčasťou prírody (rozumie jej prostredníctvom jej jazyka, čo je možné len preto, lebo on sám patrí k prírode, tá ho vybavila predpokladmi na objavovanie jej jazyka), z druhej strany vypovedá o jeho vymaňovaní sa z prírody (vytvára si ekvivalentný jazyk na zvnútornenie vonkajšieho sveta, čím sa formuje jeho duchovný svet a mení sa na prírodnú bytosť prelomovej kvality). Jeho viazanosť na jazyk korení teda v jeho určenosti interpreta, ktorá zahŕňa istý paradox: aby sa bytosť, evolúciou určená na pozíciu človeka, mohla vymaniť z prírody, musela do nej prenikať. Ato je možné len objavením jazyka. Vývoj človeka ako bytosti svojho druhu prebieha ako permanentné objavovanie v bohatstve jazyka univerza, čím ide ruka v ruke rozvíjanie ekvivalentného jazyka ako prostriedku zvnútorňovania univerza. Dejiny človeka ako takého sú históriou jeho roly interpreta, ktorá sa manifestuje v rozvíjaní jeho jazyka v jeho „ekvivalentnom“ aspekte. Sú to dejiny pôsobenia fundamentálnej sily jazyka. Táto sila nastavila človeka na interpretáciu sveta a jeho zvnútorňovanie, a teda ho aj priťahuje k jazyku ako k bráne ďalších výsekov sveta. Jazyk je fundamentálnou riadiacou silou – spôsobuje základnú nastavenosťčloveka (jeho interpretačnú nastavenosť) na svet – aj „neodolateľnou“ príťažlivou silou –, priťahuje človeka k sebe a udržiava ho v interpretovej role. Človek sa stal človekom tým, že sa evolučne ocitol v tejto role, a musí zostaťčlovekom, lebo táto rola je pre neho konštitučná, vytvára ho. Môžeme povedať, že interpretačná nastavenosť na svet je základným spôsobom existencie človeka ako bytosti svojho druhu. Silu jazyka môžeme vystihnúť aj výrokom, že na jej pôsobení je založený tento spôsob jestvovania človeka, z nej sa dá aj myšlienkovo vyvodiť.

Tento výklad má oporu vo viacerých filozofických myšlienkach. Najviac s ním korešponduje chápanie jazyka ako predmetu a realizácie interpretačnej skúsenosti v teórii vplyvného nemeckého filozofa 20. storočia Hansa-Georga Gadamera. Podľa neho každá interpretácia predpokladá jazykové médium, pretože predmet aj priebeh porozumenia sú nevyhnutne jazykové. Keď rozumieme niečomu, to znamená, že sme schopní preložiť do nejakého (najčastejšie vlastného) jazyka význam, ktorým sme boli „oslovení“. Je to teda jazykový proces. Čo je nášmu výkladu najbližšie, je jeho téza, že to, čomu môžeme rozumieť, je jazyk, čiže sám predmet porozumenia je jazykovo daný. Svet, ktorému rozumieme, je pre nás jazykovo daný. Čomu dokážeme rozumieť, je bytie, ktoré sa prejavuje v jazyku. Svet, ktorému chceme rozumieť, je už jazyk, a preto je zrozumiteľný. Hutne vyjadrené, jazyk je svetlo bytia. Jazyk je už výraz bytia samotných vecí, veci sa k nám „prihovárajú“ svojím jazykom. Aj Gadamer vychádza z jazyka vecí, ľudský jazyk v jeho videní sa zjavuje až vo vzťahu k nemu.

Môžeme si podčiarknuť, že človek je prírodná bytosť nielen svojimi biologickými danosťami, ale aj tým, že vzišiel z prírody ako objaviteľ a interpret jej jazyka, čo bolo spojené s vytváraním ekvivalentného (ľudského) jazyka. Č lovek začal existovať ako bytosť disponujúca – nazvime to – jazykovou heuristickou kompetenciou, čiže schopnosťou objavovať jazyk, a svoju existenciu si zachováva jej reprodukciou a rozvíja sa rozvíjaním tejto kompetencie. Príroda určila, ako sa to už vyššie uviedlo, základný spôsob existencie človeka – nastavenosť na interpretácie. Tým určila aj prvotný zmysel existencie človeka: realizovať sa v interpretovej role. Tento moment v existencii človeka neunikol ani pozornosti psychológov, ktorí vyzdvihujú, že základnou ľudskou potrebou je nájsť v živote a v situáciách význam. Táto potreba sa spája s aktívnou povahou človeka, ktorý sa neustále snaží porozumieť svetu a nájsť spôsob, ako dať veciam okolo seba význam. Z čoho vzišla táto potreba spätá s aktívnou povahou človeka? Zo zakladajúcej existenčnej podmienky človeka: z evolučného navodzovania dispozície na vnímanie interpretačnej možnosti (hermeneutického potenciálu) prírody a reakcií na ňu. V permanentnom aktivovaní tejto dispozície spočíva zmysel existencie človeka ako bytosti svojho druhu.

 

Komunikujeme preto, aby sme „prežili“

Interpretačná nastavenosťčloveka ako spôsob jeho druhovej – antropologickej – existencie je v základe rozmanitých prejavov jeho účasti na interakcii so svetom, a teda aj na medziľudskej komunikácii. Aj toto presvedčenie má oporu vo filozofických výkladoch komunikácie, a to v tých, v ktorých sa na komunikáciu nenazerá z perspektívy hovorenia, ale porozumenia (z hermeneutického zorného uhla). Pohľad z tejto perspektívy je zdôvodnený predstavou

o prascéne komunikácie, podľa ktorej túto scénu necharakterizuje blízkosť, dôvernosťčlenov spoločnej kultúry, ale práve naopak: profiluje ju dištantnosť, cudzosť jej príslušníkov, takže kľúčovou stránkou komunikácie je interpretácia. Aj výklad v tomto texte vychádza z toho, že formujúci sa protočlovek (evolučne prvotnýčlovek) sa dostal do vzťahu s prírodou ako s neznámym objektom, a to sa týkaaj vzťahu k druhovým príslušníkom. Vzájomná interpretácia bola nosným pilierom ich interakcie. Interpretačná nastavenosťčloveka sa nepotláčala ani vtedy, keďľudia nadobúdali spoločné skúsenosti a poznatky, pretože napriek tomu jeho vnútorný svet zostáva v značnej miere uzavretý (aj toto je prastará filozofická téma, pripomeňme si len známy Leibnizov výrok, že človek je monáda – svet – bez okna). Uzavreté vnútorné svety komunikantov sa dajú prepojiť len znakmi, a tak sú komunikanti odkázaní na interpretáciu. A ako už vieme, človek je na interpretáciu nastavený, čo zahŕňa, že je formovaný na znakové (semiotické) vnímanie sveta.

V medziľudskej komunikácii sa reprodukuje, znova a znova oživuje interpretačná nastavenosťčloveka a tým sa napĺňa jeho údel nekonečného interpreta. Neustále sa aktualizuje jeho významový vzťah k druhovým príslušníkom, a tak sa udržiava ako bytosť svojho druhu. Reprodukcia tejto nastavenosti, realizácia tohto údelu, neustála aktualizácia tohto vzťahu prebieha ako permanentné navodzovanie komunikačných udalostí, v ktorých komunikanti sú orientovaní na interpretáciu zodpovedajúcu podmienkam danej komunikácie. Táto orientovanosť funguje ako princíp, ako základná riadiaca sila komunikácie. Je to princíp interpretačnej optimality. Imperatív tohto princípu znie: Svojou aktivitou v komunikácii smeruj k tomu, aby si dospel k optimálnej interpretácii! Optimálna interpretácia je taká, ktorá je najlepšia vzhľadom na podmienky danej komunikačnej udalosti. Týmto imperatívom sa komunikant neriadi len v role recipienta, ale aj ako tvorca komunikačného príspevku: príspevok tvorí so zreteľom na jeho optimálnu interpretovateľnosť. V princípe interpretačnej optimality je skĺbená základná konštitučná vlastnosťčloveka – nastavenosť na interpretáciu –, interpretačná otvorenosť komunikátov a jeho aktuálna orientačná potreba. Najhlbším základom (antropologickým) komunikácie je, že človek musí (je nútený) interpretovať, pričom komunikácia mu ponúka interpretačné možnosti, ktoré realizuje v súlade s aktuálnymi potrebami aj obmedzeniami. Človek nemôže nekomunikovať, lebo nemôže neinterpretovať, teda napĺňať svoju existenčnú rolu (keďže musí interpretovať, musí aj komunikovať). Keďže človek nemôže neinterpretovať, jeho interpretačná dispozícia musí byť nevyčerpateľná, tak ako je nevyčerpateľná interpretačná ponuka univerza vrátane toho, čo sám človek vyprodukuje. Táto nevyčerpateľnosť zaručuje pretrvávanie človeka ako bytosti svojho druhu. Život človeka je však reťazec jeho aktuálnych stavov v aktuálnych situáciách, v nich sa realizuje ako evolučne určený interpret v súlade s tým, čo si jeho aktuálny stav v aktuálnej situácii vyžaduje a čo mu umožňuje. Riadiac sa princípom interpretačnej optimality, uspokojuje svoj aktuálny záujem o navodenie významov, ktoré zodpovedajú jeho aktuálnej orientačnej zameranosti. Fundamentálny význam každého interpretačného aktu však spočíva v tom, že je príspevkom k napĺňaniu zmyslu interpretácie – k sebazáchove človeka ako bytosti svojho druhu. Na tento fundamentálny význam interpretácie sa navrstvujú významy, súvisiace s tým, že človek je sociálna aj individuálna bytosť, a teda má sociálne podmienené potreby a záujmy aj individuálne sklony, predstavy, želania a pod.

Tým, že sa človek riadi princípom interpretačnej optimality, správa sa a koná v duchu svojej evolučnej naprogramovanosti: „prežiť“ ako bytosť svojho druhu. Úvodzovky naznačujú, že nejde len o biologické prežitie. Človek nie je naprogramovaný na prežitie len ako biologický jedinec, ale aj ako aktér v rozličných situáciách, ktorého podstatnou vlastnosťou je orientovanosť na seba. Táto vlastnosť musela vzísť z pudu sebazáchovy, ktorý orientuje človeka na „biologické seba“. Pole pôsobnosti tejto orientácie sa rozšírilo do sfér „mimobiologického seba“, a tak človek v styku s inými sa správa a koná v duchu zachovania seba ako bytosti svojho druhu. Orientácia na biologické prežitie sa rozšírila na jeho prežitie v rozličných situáciách. Rozširovanie poľa pôsobnosti tlaku prežitia sa dá opísať výrazom analógia: vývoj človeka (zo stavu protočloveka) prebiehal (aj) tak, že sa správal a potom aj konal analogicky s pudovým správaním orientovaným na sebazáchovu. „Analogicky“ tu znamená „v tom duchu, v tom zmysle“ a zahŕňa jednak mimovoľnosť, spontánnosť, neuvedomenosť a jednak zámernosť, uvedomenosť. Pri mimovoľnom, spontánnom, neuvedomovanom správaní v tom duchu, v tom zmysle ako sebazáchovnopudové správanie orientovanosť na seba sa rozpínala na základe ozveny sily pudu sebazáchovy v dispozícii človeka na necieľavedomé aktivity. Pri zámernom, uvedomovanom konaní orientovanosť na seba sa rozširovala aktívnym preberaním „ducha, zmyslu“ sebazáchovného správania. To, že sa človek takto správa a koná, je v jeho evolučnom programe. Je nastavený na to, aby sa správal a konal tak, žetým zabezpečí svoje biologické a analogicky aj mimobiologické prežitie, čo znamená, že reprodukuje orientovanosť na seba. Výraz prežiť sa tu používa v tomto rozšírenom význame, ktorý korešponduje s jeho používaním v bežnej komunikácii; porov.: Dúfam, že prežijem dnešnú skúšku, Len aby som prežil rozhovor s riaditeľom a pod. V tomto zmysle treba „čítať“výrok, že človek v styku s inými sa správa a koná tak, aby prežil, aby reprodukoval a tým „zachraňoval“ seba. Ako bytosť evolučne „odsúdená“ na rolu interpreta je podriadený prežitiu. Princíp interpretačnej optimality hovorí o tom, že interpretácia, na ktorú je človek v styku s inými nastavený, je riadená tak, aby sa zabezpečilo jeho optimálne prežitie.

Podčiarknime si, že antropologickým základom komunikácie je interpretácia podriadená optimálnemu prežitiu, zachovaniu seba v súlade s podmienkami komunikácie, čiže ľudská komunikácia je založená na reprodukcii orientácie na seba ako bytosť svojho druhu. V komunikácii vždy ide o to, aby v nej komunikanti optimálne prežili, aby vyšli z nej s pocitom, resp. vedomím, že v nej optimálne presadili svoju orientáciu na seba. Najprv v tomto duchu interpretujú a potom v tomto duchu aj reagujú. Z Darwinovej evolučnej teórie vieme, že prežiť mohli len tie organizmy, ktoré sa najlepšie prispôsobili meniacim sa podmienkam prostredia, ktoré teda zvládli akomodačnú požiadavku prírody. Akomodácia však má v sebe moment asimilácie: to, že sa organizmy prispôsobovali podmienkam prostredia, zahŕňa, že si ich príroda prispôsobovala podľa meniacich sa podmienok, čiže ich asimilovala. Človek „zdedil“ od prírody asimilačnú vlastnosť, ktorá sa rozvíjala s rozvojom jeho vedomia. Schopnosť prispôsobovať si podmienky prostredia bola v základe jeho emancipácie. Rozvoj asimilačnej schopnosti išiel ruka v ruke s rozvíjaním aktivít orientovaných na seba, pričom, prirodzene, nezanikla jeho akomodačná dispozícia. Výrok, že v komunikácii vždy ide o to, aby v nej komunikanti optimálne prežili, zahŕňavýrok, že „za“ aktivitami zameranými na prežitie je ich akomodačno-asimilačná dispozícia. Ako prežijeme v istej komunikačnej udalosti, závisí od toho, ako v nej dokážeme uplatniť túto dispozíciu. Optimálnosť prežitia je, prirodzene, určená aj touto dispozíciou. Obsahom tejto dispozície sú skúsenostné aj inak získané znalosti, ktoré sa vzťahujú na svet aj na komunikačné praktiky, usudzovacia kompetencia, ako aj istá predreflexívna schopnosť vniknúť do interpretovaného (schopnosť vniknúť do neho ešte pred uvažovaním o ňom). Od rozsahu a kvality týchto znalostí, od rozvinutosti tejto kompetencie a od miery tejto schopnosti závisí, ako prežijeme v rozličných komunikačných udalostiach, ako „zachraňujeme“ seba, reprezentanta človeka ako bytosti svojho druhu.

K objasneniu výrazu prežitie v sledovanom zovšeobecnenom význame – môžeme hovoriť o antropologickom prežití – ešte pripojme stručný výkladový dodatok. Antropologické prežitie sa rovná reprodukcii interpretácie s orientáciou na seba. Interpretácia bola začiatkom duchovného stvárňovania vznikajúcej bytosti zvanej človek, čo bolo späté s objavením jazyka vlastného len tejto bytosti, teda jazyka podmieneného ľudskou interpretáciou. Reprodukcia interpretácie sa teda rovná reprodukcii duchovného stvárňovania interpreta. Duchovné stvárňovanie človeka je vytváranie jeho významovo-zmyslového sveta. Keď hovoríme o tom, že v každej komunikácii nám ide o to, aby sme v nej prežili ako príslušníci druhu, reč je o reprodukcii vytvárania tohto sveta. Tento prostý, ale menej zjavný (antropologický) zmysel komunikácie – reprodukcia vytvárania významovo-zmyslového sveta – sa premieta do našich pocitov aj úvah týkajúcich sa toho, ako sa nám komunikácia vydarila vzhľadom na našu orientovanosť na seba, na náš významovo-zmyslový svet. Princíp interpretačnej optimality nás riadi v súlade s naším želaním tak, aby sa našaúčasť na komunikácii vydarila čo najlepšie so zreteľom na dané podmienky. Implicitne či explicitne aj hodnotíme našu účasť odstupňovaním jej vydarenosti. Je to hodnotenie toho, ako sme prežili v danej komunikácii, t. j. ako sme reprodukovali vytváranie nášho významovo-zmyslového sveta, alebo inak, ako sme naplnili antropologický zmysel komunikácie. Tento zmysel je však konštantný.

Otázka, ako prežijeme komunikačné udalosti, ako reprodukujeme vytváranie nášho významovo-zmyslového sveta, je relevantná vo vzťahu k rozvíjaniu človeka ako bytosti svojho druhu. Ak vyjdeme z toho, že rozvíjanie človeka v tomto zmysle je pokračovaním v subjektivizácii predhumánnej bytosti, v jej premene na subjekt, ktorá spočíva v zrení jej interpretačného zárodku a potom v interpretačnom kultivovaní ľudskej bytosti, meradlom hodnotenia toho, ako prežijeme istú komunikačnú udalosť, je súlad spôsobu prežívania s kultiváciou interpretačnej schopnosti človeka. Kultivovanie tejto schopnosti zahŕňa podporovanie zmyslu človeka pre možné významy a pre nadindividuálny zmysel. Ak pocit alebo reflexia týkajúce sa vydarenosti komunikácie sú v súlade s obsahom kultivácie interpretačnej schopnosti človeka, komunikantovo hodnotenie vlastnej účasti na komunikácii je objektivizované (nejde teda o jeho spokojnosť s vydarenosťou komunikácie len so zreteľom na jeho subjektívny stav), zodpovedajúce objektivizovanej predstave neustále sa humanizujúceho človeka.

Celý výklad ukazuje, ako poučné je myšlienkovo sa vrátiť do obdobia evolučného formovania človeka. Princíp interpretačnej optimality riadi človeka tak, že – opretý o jeho interpretačnú nastavenosť – ho upriamuje na výrazové formy a na selekciu z jeho znalostného fondu, aby z interakcie foriem a fondu navodil význam, ktorý najlepšie zodpovedá jeho optimálnej orientačnej potrebe, aktuálnemu orientačnému záujmu. Upriamovanie na výrazové formy je „pripomínaním“ človeku, že vzišiel z evolučného procesu, v ktorom sa predhumánna bytosť subjektivizovala a začala objavovať jazyk prírody, aby ju prostredníctvom neho interpretovala. Evolučne prvotná interpretácia – protointerpretácia – bola spätá s objavovaním jazyka. V princípe interpretačnej optimality je zakódovaná protointerpretácia, takže riadenie sa týmto princípom v komunikácii znamená objavovanie jazyka. Princíp interpretačnej optimality orientuje človeka v komunikácii na konanie v duchu protointerpretácie. V tomto duchu komunikant koná tým, že jazykové aj mimojazykové výrazové formy nevníma mechanicky, automaticky, ale heuristicky, t. j. opakovane sa vyskytujúce formy recepčne oživuje, nanovo ich objavuje, aby mu neunikol ich živý význam (idealizovane: aj tisíc ráz susedom vyslovené „Dobré ráno“ je zakaždým iné „Dobré ráno“). Predpokladom optimálnej interpretácie je permanentné objavovanie jazyka. Tým, že človek ako komunikant jazyk znovu a znovu objavuje, dospieva k novým a novým interpretáciám, čím uspokojuje svoje orientačné potreby a záujmy a reprodukuje sa ako bytosť svojho druhu.

V protointerpretácii sú už založené komponenty komunikácie, ktoré dnes opisujeme ako jej vecnú, sebaprezentačnú, apelovú a vzťahovú stránku. Ide o to, o čom sa hovorí (vecná stránka), čo chtiac-nechtiac „prezrádza“ komunikant o sebe (sebaprezentačná stránka), ako ovplyvňuje hovoriaci príjemcu (apelová stránka) a aký vzťah je medzi nimi (vzťahová stránka). Princíp interpretačnej optimality sa vzťahuje na všetky štyri stránky, riadi vecnú, sebaprezentačnú, apelovú aj vzťahovú interpretáciu, ale aj ich pomer so zreteľom na ich dôležitosť zhľadiska komunikanta. Tieto stránky komunikácie v období protointerpretácie. si ilustračne môžeme priblížiť takto: protočlovek interpretoval hrom vecne (hrom mu vypovedal o tom, že sa blíži búrka), sebaprezentačne (prostredníctvom hromu niekto/niečo mu prezentoval/-o svoju silu), apelovo (hrom apeloval na neho, aby sa skryl) aj vzťahovo (hrom dával najavo hnev tajuplnej sily). Protočlovek prežíval a spoznával štvorakú silu jazyka, čo demonštroval zodpovedajúcimi reakciami: evokovaním asociácie hrom – búrka („vecná“ reakcia), nejakým správaním alebo konaním vyjadrujúcim rešpekt pred neznámym pôvodcom hromu („sebaprezentačná“ reakcia), stiahnutím sa do úkrytu („apelová“ reakcia), strachom („vzťahová“ reakcia). Človek ako bytosť svojho druhu sa rozvíjal v tomto interpretačnom rámci, teda v poli pôsobnosti týchto síl jazyka. K téze, že človek je interpretačne nastavená bytosť, treba tak dodať, že je to subjekt podmienený rozčleneným (multiinterpretačným) vzťahom k univerzu. Môžeme povedať, že človek sa zmocňuje univerza jeho multiinterpretačným privlastnením. Človek si duchovne privlastní istú výsek sveta tak, že ho vecne, sebaprezentačne, apelovo a vzťahovo interpretuje – istá vec sa premieňa na objekt (na vec v duchovnom vlastníctve človeka, na vec pre človeka) jej viacaspektovou interpretáciou. Idealizovaná ilustrácia: „vec“ strom sa stáva objektom strom – prvkom v mysli človeka – tým, že ho človek prostredníctvom jazyka interpretuje napríklad ako „drevnatá rastlina s kmeňom a korunou“ (vecná interpretácia), ako „koruna, vládca rastlinného sveta“ (sebaprezentácia), ako „rastlina, ktorú treba zvlášť chrániť“ (apel) a ako „rastlina, ktorá nám pomáha prežiť a prirodzene žiť“ (vzťahová interpretácia). Č lovek si duchovne privlastňuje veci pod „velením“ otázky „Čo znamenajú pre mňa vôbec alebo v danej situácii so zreteľom na ich vecnú, sebaprezentačnú, apelovú a vzťahovú stránku?“. Inak vyjadrené, základnými piliermi vyrovnávania sa človeka so svetom sú otázky „Čo/kto je to?“ (vecná otázka), „Čo vyjadruje o sebe?“ (sebaprezentačná otázka), „Čo chce odo mňa?“ (apelová otázka) a „Aký vzťah má ku mne?“ (vzťahová otázka). Perspektívy vnímania určené týmito otázkami vymedzujú základný orientačný rámec ľudskej komunikácie.

 

Konfrontácia dvoch tendencií

Predchádzajúce výklady sú mienené ako podpora objektívnej platnosti výroku, že človek – bytosť svojho druhu – nemôže neinterpretovať a nekomunikovať, keďže interpretácia a s ňou spätá komunikácia patria k faktorom, ktoré ho konštituujú, vytvárajú. Tento výrok si nárokuje na objektívnosť na základe toho, že odkazuje na evolúciu, ktorá človeka zrodila nielen ako osobitný biologický druh, ale aj ako duchovnú bytosť. Evolúcia je objektívna danosť, je existenčnou vlastnosťou nášho sveta, takže aj vývoj človeka ako biologicko-duchovnej bytosti, zrodenej v tomto svete, je objektívny jav, aj keďčlovek svojou vôľou môže doň zasahovať. Nemôže ho však eliminovať, pretože na ňom je založená jeho existencia. Človeka ako bytosť svojho druhu reprezentujú konkrétni jednotlivci, ktorí pod vplyvom rozličných okolností v nerovnakej miere sú „verní“ ich ľudskej (antropologickej) interpretačnej a komunikačnej zaviazanosti. Prototypoví, (najlepší) reprezentanti sú jednotlivci, ktorí sú najodolnejší proti tlaku okolností brániacich neobmedzene konať v duchu interpretačnej a komunikačnej nastavenosti na svet. Keďže kultúrny vzostup spoločnosti je založený na takom konaní jej členov, žiada sa jeho demokratizácia, t. j. rozširovanie sociálnej bázy tohto vzostupu, zväčšovanie okruhu blízkych k prototypovým reprezentantom. Demokratizácia kultúrneho vzostupu je aktuálnou spoločenskou úlohou, v riešení ktorej kľúčovú úlohu má edukačná elita, uvedomujúca si následky jej neriešenia v dlhodobom horizonte.

Základom edukačného pôsobenia môže byť len navodzovanie stimulačných interpretačných prostredí, prostredí nasiaknutých podnetmi k interpretačným reakciám, k objavovaniu významov, a teda k reprodukcii duchovného stvárňovania jednotlivcov ako interpretov. Ide o prostredia stimulujúce k intelektuálnej aktivite orientovanej na rozumenie tomu, čo je za hranicou významov, ktoré sa automaticky dostavia pri vnímaní výrazových foriem. V takých prostrediach sa pestuje zmysel jednotlivcov pre prístup k svetu v role interpreta a tým aj jeho vôľa vnikať do významového potenciálu výsekov sveta a textov, ktoré sa na ne vzťahujú. Rozvíja sa v nich schopnosť orientovať sa v svete rozumením tomu, o čom vypovedá jeho jazyk, a to nielen konštantne, ale aj variabilne, tu a teraz, čo je prejavom toho, že sa v ňom zachovalo, o čom sme hovorili ako o jazykovej heuristickej kompetencii. Potreba pestovania čitateľskej gramotnosti, ktorá sa aktuálne zdôrazňuje po zistení, že značná časť žiakov zaostáva za štandardom, sa týka rozdúchavania tejto kompetencie, ktorá tlie v každom žiakovi s väčším či menším potenciálom. Stimulovanie žiakov ako interpretov tu spočíva v tom, že sú podnecovaní k objaviteľskému prístupu k jazyku textu. Jazykové výrazy, z ktorých sa text skladá, sú im známe, poznajú ich viac-menej konštantné významy, na základe čoho textu prvotne rozumejú (rozumenie sa jednoducho dostaví). K objaviteľskému prístupu k jeho jazyku sú stimulovaní, keď sú upriamovaní na to, aby si uvedomovali, že kombinácie známych výrazov v texte sú výrazové formy, ktorých významy tu a teraz (ich aktuálne významy) treba odhaliť. Tento prístup podporuje uvedomovanú identifikáciu „temných miest“ v texte (ako sa to hovorí v náuke o interpretácii, v hermeneutike), miest, ktoré komplikujú jeho zrozumiteľnosť a vyžadujú osobitnú intelektuálnu námahu. Stimulačné edukačné prostredie je nastavené na interpretačné rozvíjanie čitateľskej gramotnosti, ktoré zahŕňa kultiváciu schopnosti objavovať v jazyku textov aktuálne aj skryté významy, teda schopnosti spätej s čítaním založeným na vyššej intelektuálnej náročnosti. Objaviteľská recipientska aktivita sa spája s formovaním vlastného ekvivalentného jazyka, ktorým recipient zvnútorňuje to, čo mu „povedal“ text svojím jazykom, a ktorým môže vyjadriť, ako textu rozumie (je jasné, že bez formovania vlastného ekvivalentného jazyka text nemôže interpretovať, dokáže ho len reprodukovať, resp. „recitovať“).

Č itateľská gramotnosť nie je izolovaná od recipientskej gramotnosti, potrebnej pre orientáciu mimo rámca verbálnych textov. V humanitných a spoločenských vedách sa rozšírilo zovšeobecnené chápanie textu (vyvolalo to, samozrejme, aj kritický ohlas): za text sa považuje všetko, čo interpretujeme (a teda čo „čítame“). Takto sme zovšeobecnili aj pojem jazyk a to isté môžeme urobiť s pojmom čitateľská gramotnosť a v tomto zmysle sa dá dobre používať výraz recipientska gramotnosť (alebo „čitateľská“ gramotnosť – úvodzovky naznačujú zovšeobecnenie významu výrazu čítať;išlo by o čítanie textov v zovšeobecnenom zmysle). V rámci tohto zovšeobecňovania sa môžeme vyjadriť tak, že skutočné stimulačné edukačné prostredie cieľavedome podporuje recipientsku gramotnosť s tendenciou k posilňovaniu interpretačnej výkonnosti recipienta. V takom prostredí v recipientskej gramotnosti, chápanej ako ovládanie prijímania podnetov k bežnému zaobchádzaniu s nimi, sa posilňuje interpretačná zložka, ktorá je, ako už vieme, zviazaná s jazykovou heuristickou kompetenciou. Prostredie podnecuje k tomu, aby sa aktivizovala a udržiavala intelektuálna nastavenosť jednotlivcov na rozumenie jazyku verbálnych aj mimoverbálnych textov ako sveta, v ktorom sa dokážu stále lepšie orientovať, a aby sa pestovala ich odolnosť proti tlaku okolností, ktoré nastavenosť utlmujú. Rozvíjanie čitateľskej gramotnosti, týkajúcej sa verbálnych textov, prirodzene prebieha v rámci rozvíjania recipientskej gramotnosti ako zveľaďovania citlivosti na znakové ponuky sveta a schopnosti reagovať na ne.

Kultivovanie recipientskej gramotnosti vychádza v ústrety rozvíjaniu kritického myslenia. Kľúčový pojem na vysvetlenie tohto javu je spojený s pojmom autonomizácia, autonomizácia interpretujúceho subjektu. Aj tento pojem sa nám v mysli objaví pri myšlienkovej rekonštrukcii zrodu človeka ako bytosti svojho druhu. Tým, že rodiaca sa ľudská bytosť interpretovala prírodu, vymaňovala sa zo striktnej obmedzenosti životného priestoru, danej zákonmi prírody. Interpretáciami začal vytvárať svet významov ako svoj vlastný svet, ktorý nazývame kultúra. Formujúci sa človek sa teda začal autonomizovať, uvoľňovať svoju absolútnu závislosť od „vôle“ svojho existenčného zdroja – prírody – využívaním svojej interpretačnej dispozície. Dobre si uvedomme, že človek sa autonomizoval interpretáciou, interpretácia je prostriedok jeho autonomizácie, je autonomizačným médiom. Autonomizujúci sa subjekt sa začal riadiť aj vlastnými interpretáciami. Symbolicky: svoje telo si začína pokrývať nielen preto a tak, aby ho chránil, ale aj preto a tak, aby tým vyjadril istý význam („som niekto viac ako iní“, „chcem pritiahnuť na seba pozornosť“ a pod.; stretávame sa už stým, že sociálny význam odevu dominuje nad jeho ochrannou funkciou). V evolúcii sa nastolil stav, že popri svojej podriadenosti zákonom prírody vďaka svojej interpretačnej schopnosti sa človek mohol aj autopojetizovať, teda vytvárať si priestor pre správanie a konanie nad rámcom zákonov, ktoré ho riadia ako biologickú bytosť. Vyjadruje sa to tak, že človek je nomologicko-autopojetická bytisť. Interpretácia je prostriedok autopojetizácie nomologickej (zákonmi riadenej) bytosti. Kým prívlastkom autonomizovaná (bytosť) dávame do popredia, že človek interpret sa vymanil z absolútnej závislosti od zákonov prírody, pri výraze autopojetizácia je v popredí, že človek je schopný vytvárať si priestor pre riadenie seba samého. Túto evolučnú danosť nosí v sebe každý jednotlivec ako dispozíciu na formovanie vlastného vnútorného sveta, reprezentujúceho jeho relatívnu nezávislosť a umožňujúceho samostatne sa orientovať vo vonkajšom svete. Táto dispozícia je predpokladom rozvíjania kritického myslenia, a preto má byť stredobodom stimulačného edukačného prostredia. Rozvíjaním tejto dispozície sa podporuje naklonenosť k intelektuálne náročnejšiemu prístupu k recepcii podnetov zo sociálneho sveta a tým aj vôľa hlbšie rozumieť svetu.

Pojmy zachytené výrazmi interpretácia, autonomizácia a autopojetizácia sú teda oporné myšlienkové jednotky, ktorými sa možno dobre riadiť pri uvažovaní o stave spoločnosti z hľadiska jej kultúrneho vývoja a riešení otázky, ako sa má reagovať na tento stav. S oporou o ne sa dajú jasne opísať dve protichodné tendencie. Jednu tendenciu predstavuje kumulácia aktivít jednotlivcov, ktorí sú orientovaní na kultivovanie interpretačnej kompetencie, autonómnej osobnosti a tým aj jedinca schopného regulovať svoj vnútorný svet, kým druhá tendencia spočíva v ustaľovaní spôsobov správania a konania, ktoré umŕtvujú interpretačnú dispozíciu, podporujú závislosť jednotlivca od ustálených podnetov a tým ho zbavujú autoregulačnej schopnosti. Prvá tendencia, zahŕňajúca stimuláciu k intelektuálne náročnejšiemu prístupu k svetu (najmä k sociálnemu životu), je ukazovateľom predpokladu kultúrneho vzostupu spoločnosti, kým druhá tendencia, ktorá navodzuje normalitu intelektuálnej nenáročnosti, je brzdou tohto vzostupu. Kultúrny vývoj spoločnosti závisí od toho, ako sa mení pomer sociálnej bázy týchto tendencií, t. j. od toho, či sa posilní demokratizácia prvej, alebo druhej tendencie. Úlohou edukačnej elity je nájsť odpoveď na otázku, čo treba urobiť, aby sa nastolili podmienky, v ktorých sa presadzuje vzostupná tendencia. Formovanie spomínaného stimulačného edukačného prostredia je základnou podmienkou, ale jej nastoľovanie a úspešnosť edukačného pôsobenia sú viazané na riešenie otázky, ako sa dá čeliť vplyvom, ktorých zdrojom je trhový charakter spoločnosti (sme svedkami toho, že trhové hospodárstvo prerástlo do trhovej spoločnosti).

Popri tom, či sa presadzuje vzostupná, alebo opačná tendencia, pre kultúrny vývoj spoločnosti je, pravdaže, závažné, ktoré interpretácie sa v spoločnosti akceptujú a aký silný je ich vplyv na myslenie, cítenie, správanie a konanie jej členov (interpretácie vojnového slovenského štátu a osobnosti jeho prezidenta, členstvo SR v EÚ, uzatváranie manželstiev rovnakého pohlavia atď.). Ide o konkurenciu interpretácií, o ich selekčnú hodnotu, o to, ktorá z nich sa ukáže ako vitálnejšia. Hneď sa nám vynára fundamentálna otázka: Existuje objektívne kritérium preferovania istej interpretácie? Je to takpovediac večná otázka ľudstva, ktorá evokuje usadenú vágnu odpoveď, žetýmto kritériom je spoločné blaho: objektívny nárok na preferenciu má interpretácia, ktorá je v službách spoločného blaha. Napriek svojej neurčitosti koncept spoločné blaho je vhodným orientačným vodidlom pri zasahovaní do kultúrneho vzostupu spoločnosti. To znamená, že spomínané stimulačné edukačné prostredie zahŕňa aj toto vodidlo, ktoré nás vťahuje do tradície humanizmu a upriamuje našu pozornosť na humanistický výchovný a vzdelávací ideál. Ideálom je, aby jednotlivci disponovali tým, čomu sa hovorí sensus communis – zmyslom pre to, čo je všeobecne rozumné, platné a spravodlivé.

 

Vzostup komunikačnej kultúry

Podpora spomínanej vzostupnej tendencie je aj podporou vzostupu komunikačnej kultúry. Pri výklade kultúrneho vzostupu sme vyšli z toho, že jeho predpokladom je spoznanie možností ďalšej diferenciácie danej kultúry a ich realizácia a že spoznávanie týchto možností spočíva v schopnosti objavovať znakové formy s ich interpretáciami, ako aj v odhaľovaní nových interpretácií jestvujúcich znakových foriem. Potom sme dodali, že vlastne ide o schopnosť komunikačného zaobchádzania s jazykom tak, že sa tým prispieva k jeho diferencovanosti, a teda kultúrny vzostup je vývoj založený na spoznaní a realizácii diferenciačných možností jazyka a komunikácie. Keďže komunikácia je v službách istých našich potrieb, záujmov, predstáv a pod. a tieto prvky nášho vnútorného sveta do komunikácie sa premietajú ako jej funkcie, máme do činenia s funkčnými možnosťami komunikácie (a tým aj jazyka), s jej funkčným potenciálom, a teda s realizáciou tohto potenciálu. To je jedna stránka komunikácie. Jej druhou stránkou je, že aj ona sa prejavuje ako znakové formy – komunikačné formy –, ktoré sa tiež diferencujú a sú zahrnuté do vzostupu komunikačnej kultúry. Všimnime si obidva aspekty.

Jednou z možností myšlienkového uchopovania funkčného potenciálu komunikácie je prijatie východiskovej idey, ževývoj komunikácie (fylogenéza), ako aj komunikačný vývoj jednotlivca (ontogenéza), ale aj vytváranie aktuálneho textu so zreteľom na jeho funkciu sú riadené princípom postupnej diferenciácie (špecifikácie, zjemňovania) operatívneho a ikonického aspektu komunikácie ako východiskového stavu, ktorým je zámer nadviazať s niekým kontakt (operatívnosť) a tak mu niečo vyjadriť (ikonickosť; tieto pojmy pochádzajú od nášho znamenitého mysliteľa o jazyku a literárnej komunikácie Františka Mika). Ikonickým aspektom je vecná stránka komunikácie a do jej operatívneho aspektu môžeme zahrnúť jej sebaprezentačnú, apelovú a vzťahovú stránku (ako o nich už bola reč). Vzostup komunikačnej kultúry spočíva teda v ťažení z potenciálu jej operatívneho a ikonického funkčného aspektu, v objavovaní a využívaní možností viazaných na tieto aspekty funkcie komunikácie. Prebieha v sociálnej interakcii, ktorou členovia spoločnosti vytvárajú a menia vonkajšie podmienky (sociálnu skutočnosť) aj vnútorný svet (psychické predpoklady interakcie), čím sa navodzujú motivácie na ťaženie z tohto funkčného potenciálu. Toto ťaženie sa viaže na interpretačnú dispozíciu (interpretačný talent) človeka, na jeho schopnosť odhaľovať formy a pripisovať im významy. Nasadzovaním tejto dispozície, motivovaným vonkajšími aj vnútornými faktormi, sociálna interakcia sa obohacuje formami a významami, ktorými sa realizujú funkčné možnosti komunikácie. Ktorá komunikačná kultúra je „vyššia“, z evolučného hľadiska je určené tým, že sa do nej premieta taká objavná sila interpretačnej dispozície vo vzťahu k funkčnému potenciálu komunikácie, ktorá sa v evolučne predchádzajúcich komunikáciách neprejavila, a preto sú kultúrne „nižšie“.

Sledovanie komunikácie z evolučnej perspektívy nás privádza k tomu, že meradlom jej kultúrneho vzostupu, „vyššej“ komunikačnej kultúry, je prínos k realizácii funkčného potenciálu ľudskej komunikácie. Na základe tohto prínosu hovoríme o kultivovaní komunikácie, o tom, že z evolučného hľadiska je taká, „aká má byť“, teda zodpovedá evolučnému preferenčnému obrazu komunikácie. Výraz evolučný preferenčný obraz sa nevzťahuje len na pozorovateľavývoja komunikácie, ktorý zisťuje, ževývoj je založený na preferencii „prínosných“ komunikácií, ale aj na komunikačných aktérov, ktorí preferujú také komunikácie, keď prežívajú alebo si aj uvedomujú potrebu komunikačných praktík, ktorými sa adaptujú na okolnosti komunikácie tým, že ťažia z jej funkčného potenciálu, čo zahŕňa aj ťaženie z funkčných možností („ponúk“) jazyka v spätosti s parajazykovými a mimojazykovými prostriedkami. Takéto vnímanie kultivovania komunikácie zapadá do rámca chápania kultivovania prírody, ľudských výtvorov, sociálneho života aj človeka ako kontinuálneho objavovania ich znakových (jazykových) možností. Postupne odhaľujeme možné stvárnenia prírodných objektov, ktorým dávame zmysel, a to isté robíme s tým, čo sme už vytvorili; aj v sociálnom živote objavujeme formy a pripisujeme im významy a týka sa to aj nás ako jednotlivcov – v priebehu života sa postupne realizujú naše fyzické aj psychické možnosti.

Objavujeme aj nové komunikačné formy. Deje sa to v adaptácii na dynamiku sociálneho života, ktorý sa vyznačuje tým, že čoraz komplexnejší a nastoľuje nové komunikačné problémy. Reakciami na tieto problémy sa generujú nové komunikačné formy, a to na základe dispozície aktérov sociálneho života na ťaženie z funkčného potenciálu komunikácie. Z tohto hľadiska indikátorom kultúrneho vzostupu sociálneho života je vynáranie (emergencia) komunikačných problémov, ktorých riešenie vyúsťuje do akceptovaných komunikačných foriem. Evolučný kultúrny vzostup komunikácie sa tak javí ako proces rozšírenej reprodukcie komunikačných foriem, akceptovaných ako primerané reakcie na emergentné komunikačné problémy. Komunikačný problém sa spája s otázkou, ako máme komunikačne postupovať, aby sme sa úspešne adaptovali na interakčnú situáciu, ktorej komponentom sme aj my s komunikačnými zámermi. Osvedčené komunikačné postupy sa ustaľujú ako typizované komunikačné reakcie na typizované komunikačné problémy v typizovaných interakčných situáciách. Tieto postupy tu označujeme ako komunikačné formy a ich ovládanie ako komunikačnokultúrnu kompetenciu, takže ontogenetická evolúcia komunikácie spočíva v rozvíjaní tejto kompetencie.

Kultúrny vzostup komunikačných foriem, podmienený objavovaním (vynáraním, emergenciou) komunikačných problémov a potrebou ich riešenia, je aj prejavom komunikačnej adaptácie spoločnosti na jej civilizačný vývoj a tým aj možnosti komunikačnej inteligencie jej členov. Osobitný význam má technický a technologický pokrok v samotnej komunikácii, navodzujúci rozličné spôsoby sprostredkovaného sociálneho kontaktu (sprostredkovaného knihou, tlačou, modernými technickými zariadeniami). Tento pokrok výrazne dynamizuje sféru komunikačných foriem a súčasne ukazuje, že ak hovoríme o „nižšej“ a „vyššej“ komunikačnej kultúre ako produkte kultúrneho vzostupu komunikácie v zmysle jej evolučnej kultivácie (napríklad komunikácia rádiom alebo mobilom je „vyššia“ komunikačná kultúra ako napríklad prizma komunikácie rečníka s publikom alebo priamy dialóg zoči-voči), nejde o hodnotenie komunikačných výkonov na základe ich porovnávania so zreteľom na predstavu účastníkov komunikácie o kultúrnejšej a menej kultúrnej, resp. až nekultúrnej komunikácii, ale o „evolučné hodnotenie“, pri ktorom prizeráme na to, ako sa postupne uvoľňujú bytostné sily človeka v jej komunikačnom aspekte (jeho sily ako bytosti svojho druhu) a ako sa tým človek komunikant kultivuje, humanizuje v zmysle objavovania vlastných možností a ich realizácií. Postupná diferenciácia komunikácie, prejavujúca sa ako emergencia komunikačných foriem aj ako špecifikácia základných funkcií komunikácie (operatívnosti a ikonickosti), prináša „vyššiu“ komunikačnú kultúru, lebo sa ňou realizujú možnosti komunikačnej inteligencie človeka. Bohatstvo, rozmanitosť komunikačných foriem v spoločnosti je jej ponukou jednotlivcom, takže ich komunikačná kultivovanosť je určená tým, ako na ňu reagujú, ako túto rozmanitosť využívajú a ako dokážu ťažiť z funkčného potenciálu komunikácie v rámci jej aktuálnej rozmanitosti. Stimulačné edukačné prostredie podporuje kultivovanie tejto schopnosti. Azda ani netreba pripomínať, že emergencia komunikačných foriem je takpovediac evolučne autentická, ak sa nestráca vzájomná spätosť s kultivovaním interpretačnej kompetencie nositeľov jazyka.

 

Záver

Predchádzajúci výklad je reakciou na zistenia, ktoré preukazujú, že v našej spoločnosti sa usadzujú podmienky na podporu demokratizácie tendencie ku kultúrnej stagnácii, resp. poklesu. Aj táto spoločnosť nadobudla charakter trhovej spoločnosti, ktoré je riadené princípom ekonomickej rentability, takže myslenie a konanie v duchu ziskovosti preniká do celého nášho života a redukuje ho na vzťah ponuka – dopyt. V spoločnosti s takým charakterom sa prirodzene presadzuje ideológia zvaná laissez faire, ktorá presviedča, že trhovému mysleniu a konaniu treba ponechať voľný priestor. Pre kultúrny vývoj spoločnosti je významné, že sa vedome podporujú, resp. navodzujú životné formy (prejavy kultúry), ktoré sú zdrojom zisku jednotlivcov alebo skupín. Keďže trh a zisk sú hodnotovo indiferentné (zisku je „ľahostajné“, či to, čo mu prospieva, je morálne, demokratické, estetické a pod.), orientujú sa na štandardizáciu životných foriem bez ohľadu na následky pre kultúrny vývoj spoločnosti. Ich dobrým spojencom je pluralizmus v spoločnosti, prejavujúci sa ako relativizmus, ako strácanie viazanosti na spoločnú racionalitu, a teda aj ako zrovnoprávňovanie životných foriem, zbavené hodnotového vnímania. Vytvorila sa živná pôda na demokratizáciu životných foriem bez nároku na intelektuálnu aktivitu nad rámcom bežných, stereotypných usudzovaní.

Výklad upriamuje pozornosť na potrebu demokratizácie tendencie k intelektuálne náročnejším životným formám, v základe ktorých je dynamická interpretačná kompetencia jednotlivcov. Táto potreba sa zdôvodňuje tézou, že interpretácia je konštituentom človeka ako bytosti svojho druhu, takže životná rola interpreta je jeho údelom. Č lovek nemôže neinterpretovať, lebo bez interpretačnej aktivity stráca svoju bytostnú povahovú vlastnosť.

Reprodukciou tejto aktivity reprodukuje svoje duchovné stvárňovanie a tak postupuje po svojej humanizačnej vývojovej línii. Interpretácia je založená na objavovaní jazykových ponúk sveta, možných znakových foriem a s nimi spojených významov, a na konštituovaní vlastného ekvivalentného jazyka, ktorým si človek zvnútorňuje, o čom svet vypovedá svojím jazykom. Humanizácia človeka je tak spätá s kultivovaním jeho jazykovej heuristickej kompetencie, čo sa deje v komunikácii v prostrediach, ktoré stimulujú heuristickú aktivitu. Úlohou edukačnej elity je vytváranie a udržiavanie takých prostredí, a teda navodzovanie predpokladu na to na demokratizáciu tendencie ku kultúrnemu vzostupu spoločnosti. Interpretácia je prostriedkom autonomizácie a autopojetizácie jednotlivcov, takžev týchto prostrediach sa posilňuje ich osobnostná suverenita, ich odolnosť proti tlaku diskurzných praktík, ktorými sa podporuje sklon jednotlivcov k prijímaniu zjednodušených životných foriem ako základného spôsobu ich bytia, k preferovaniu zmyslovej konkrétnosti, zážitkovosti a k pestovaniu zážitkového stereotypu a konformizmu.

Evolúcia, v ktorej sa zrodil človek ako bytosť s interpretačnou dispozíciou a s predpokladmi na komunikáciu založenú na interpretácii, vymedzuje rámec foriem nášho vzťahu k svetu, našej intencionality. Interpretácia je formou, ktorá určuje ľudskú orientáciu v svete, takže interpretačné ochabenie znamená zamrazenie tejto orientácie a obmedzenie autonómnosti a autopojetickosti človeka. Výzvou pre edukačnú elitu je, aby čelila normalizácii podmienok podporujúcich tieto procesy. V popredí je pritom orientácia v sociálnom svete, autonómnosť a autopojetickosť vo vzťahu k sociálnym javom a vyrovnávanie sa s výchovným a vzdelávacím ideálom klasického humanizmu.